Život potomkov Mayov v Mexiku

Pre Európana sú to slová zobúdzajúce fantáziu. Pri ich vyslovení sa nám hlavou mihne kaleidoskop mayských pyramíd, kostolíkov s dvoma zvonicami, široké sombrero na hlavách snedých mužov s fúzmi, hlboké tmavé oči miešaniek a všadeprítomné deti.

S príchodom Hernána Cortésa a dobytím aztéckej ríše začala nová kapitola dejín krajiny. Po počiatočnom demografickom kolapse pôvodného obyvateľstva sa od začiatku 17. storočia začal počet obyvateľov postupne zvyšovať. Do popredia sa dostala najmä skupina mesticov, teda miešancov belochov a indiánov, ktoré dnes tvoria približne dve tretiny všetkého obyvateľstva.

Mayovia zostavili kalendár, vedeli odhadnúť zatmenie slnka aj pohyb niektorých planét. Vyznali sa v architektúre, matematike a poľnohospodárstve. Ich potomkovia, ktorých v časti Mexika, Guatemaly, Belize, Salvádore a Hondurase dnes žije asi šesť miliónov, žijú v značnej biede. Pre mnohých z nich je starodávna civilizácia rovnako romantickým snom ako pre turistov. Napriek tomu aj po tisícročiach stále hovoria svojim starodávnym jazykom, veria v boha kukurice, z ktorého vzišli a praktizujú svoju tradičnú medicínu.

Starec mal biele fúzy, dlhé šedivé vlasy a kráčal o dlhej palici. Jednej noci sa vraj so strhanou tvárou prihnal do osady, aby jej obyvateľov, potomkov slávnej mayskej civilizácie varoval pred nadchádzajúcou tragédiou. Indiáni ho aj cez svoju poverčivosť považovali len za pomäteného starca, jeho proroctvá sa ale nanešťastie naplnili. Na druhý deň totiž začalo husto pršať a došlo k obrovským zosuvom pôdy. Ich osadu zmietol príval bahna a kamenia. Zahynuli stovky ľudí.
Tí, čo prežili, našli útočisko na rozľahlej planine, ktorá je od horských úbočí predsa len viac vzdialená. Už štyri roky tu ale žijú v rozpadnutých búdach z dreva a plechu. Len pár kilometrov odtiaľ sa pritom nachádza čarokrásne guatemalskej jazero Atitlán s priezračnou vodou. Názov v jazyku miestnych Mayov znamená “miesto, kde dúha získava svoje farby”.

Mestečko Santiago z člna pôsobí ako cirkusová atrakcia alebo ako obria tkáčska továreň pod šírym nebom. Ulice tu sú obkľúčené stánkami s tradičným mayským oblečením. Tričká, nohavice či sukne denne tkajú do úmoru na primitívnych tkáčskych stavoch ženy a dievčatá. Ušiť košeľu vraj trvá približne týždeň, predať ju niekedy aj mesiace. Aj preto komunita domorodcov, ktorá prežila zosuv pôdy, teraz obýva chudobný slum.

Tunajšie mayské ženy majú tvrdý život. Dvadsaťdvaročná dievčina s poetickým menom Ranné slnko sedí uprostred chyže na udupanej hline. Práve pracuje na trojfarebnej košeli, za jej chrbtom buble na ohnisku hrniec plný polievky, okolo nej poskakujú jej tri deti vo veku od piatich do ôsmich rokov. Mladučká matka bezstarostne hovorí, že im čoskoro dá ďalšieho súrodenca. Mayská rodina má bežne štyri aj päť detí. Mayovia sú strašne nezodpovední. Trpia, ale stále si zaobstarávajú nové deti. A aby nedošlo k omylu, oni poznajú antikoncepciu, ale buď nad ňou mávnu rukou, alebo za našetrené peniaze radšej kúpia niečo iné. Oni nemyslia na budúcnosť. Žena nerozumie po španielsky, používa mayský jazyk, ktorý v rôznych dialektoch nielen tu v Guatemale, ale napríklad v oblasti mexického Yukatánu prežil už tisícročia.

Mayskí muži sa často nechávajú najímať na prácu na kávových či bavlnených plantážach a na čas tak svoje rodiny opúšťajú. Starosť o domácnosť a deti potom padá na bedrá žien a dievčat. Zo zhruba tridsiatich mayských skupín, ktoré možno dnes v oblasti Strednej Ameriky napočítať, je práve tunajšia zhruba osmisetisícová komunita najväčšia. Na rozdiel od štátov ako Sonora alebo Chihuahua tu nepijú tequilu, ale pivo.